Richard Lintner v otvorenom rozhovore o svojej kariére, hokeji a budúcnosti!

Pridal: Dominik

Dominik 18 rokov Trnava 364 príspevkov

Kategória: Highlife, Podporujeme, Šport

Pridané: 01.06. '15 - 16:53

bývalý slovenský hokejista Richard Lintner kandidát prezident Slovenský zväz ¾adového hokeja SZ¼H  brífing TK

V slovenskom hokeji je len veľmi málo osobností, ktoré si dokážu na svoju stranu získať širokú verejnosť. Ešte menej je takých, ktorí to dokážu tým, že vyvinú nejakú činnosť pre dobro nielen hokejovej spoločnosti. Jedným z týchto výnimočných ľudí je Richard Lintner, okolo ktorého je teraz dusno, pretože sa so svojím tímom rozhodol prekopať slovenský hokej od základov. Všetko však závisí od toho, či bude v závere júna zvolený do čela SZĽH. V rámci prípravy svojej kandidatúry si našiel čas aj na náš magazín a absolvovali sme spolu zaujímavý rozhovor, v ktorom sympatický Trenčan preukázal obrovskú vôľu zmeniť súčasný stav, taktiež zaspomínal na svoju úspešnú kariéru a prezradil nám tiež, aký je Richard Lintner v súkromí.

Takže náš rozhovor by sme začali obhliadnutím sa za nedávno skončenými Majstrovstvami sveta v Českej republike. Ako hodnotíš účinkovanie slovenského tímu na tomto šampionáte?

Boli nejaké očakávania a plány, ktoré slovenské mužstvo malo – tým prvotným bolo dostať sa do TOP osmičky a potom následne aj ďalej. Ten prvotný plán sa však nepodaril – to znamená, že je veľký predpoklad, že niektoré veci, ktoré by mali zafungovať, tak nezafungovali. Z pohľadu pripravenosti mužstva, podľa toho čo sa dalo zvonku odhadnúť, bolo jasné, že mužstvo tak ako bolo poskladané, tak nebolo cítiť zohratosť a vychádzanie zo zabehnutých vecí. Tréneri prakticky od začiatku až do konca šampionátu menili zloženie formácii, čo je vlastne znakom akejsi nespokojnosti. Čo sa týka prejavu mužstva, tak boli 2 druhy zápasov – tie ktoré sa museli vyhrať a tie ktoré sa mohli vyhrať. V tých zápasoch, ktoré sme museli vyhrať, sme však neboli dostatočne iniciatívni. Tá iniciatíva tam chýbala od prvej minúty, čiže plán postupného výsledku už v tejto fáze začínal stroskotával. V zápasoch so silnejšími mužstvami sa nám podarilo uchmatnúť nejaké body a ukázalo sa, že rola tímu, ktorý nemusí diktovať hru, nám bola bližšia.

11193218_1138383136187997_2115256517831714101_n

Teraz sa pozrime na MS po stránke individuálnych výkonov hráčov. Príležitosť dostali skúsení hráči i mladíci – ako podľa teba využili šancu, ktorá im bola ponúknutá?

Celému mužstvu  sa po stránke nasadenia nedá nič vytýkať – nasadenie zo strany chalanov bolo evidentné. Druhá vec sú individuálne výkony po športovej stránke – tam sa dajú vyzdvihnúť z defenzívy určite Laco, Meszároš, Graňák, Ďaloga, Mikuš či Sersen. Čo sa týka útočníkov, tak dobrý šampionát odohral Dravecký a Viedenský. Osobne sa mi páčil aj Rišo Pánik, ktorý bol taktiež veľmi viditeľný. Majo Gáborík išiel na MS s tým, že by sa od neho očakávali aspoň nejaké 4 góly – tie góly dal, čiže v tomto smere si svoju ťažkú úlohu splnil. Tomáš Tatar si naložil na svoje ramená najviac, čo sa dalo –  bolo to pre neho náročné, avšak bolo vidieť veľké odhodlanie, chcel byť tým, kto zlomí ten zápas. Zapájal sa do ofenzívy i defenzívy, bolo ho naozaj plné ihrisko, no po štatistickej stránke sa mu tieto MS nevydarili. Myslím si však, že to bola pre neho veľká škola – keďže ako mladý chalan bol postavený do role lídra, ktorý  musí mať veľkú silu zvrátiť vývoj zápasu, keď to mužstvu nejde. Ak sa darí, tak majú títo lídri určite jednoduchšiu úlohu. Tomáš však určite získal cenné skúsenosti do budúcnosti.

Pre Vladimíra Vůjteka to boli posledné MS v roli trénera slovenskej reprezentácie. Ako hodnotíš celé jeho pôsobenie na našej lavičke?

Tak určite je v našom tíme vidieť jeho rukopis. Jeho hokej bol postavený na individuálnych výkonoch. Za 4 roky objavil skvelých hráčov pre reprezentáciu. Napríklad taký Laco by sa zrejme nedostal do reprezentácie nebyť Vůjtka, čo je obrovský kredit. Počas jeho pôsobenia sa na hokejovú mapu dostali tiež Hudáček, Miklík či Ďaloga, ktorým dával takú šancu, akú by im iní tréneri nedali. Na druhej strane náš hokej nemal stúpajúcu tendenciu v rámci tejto štvorročnej etapy. Keď niekto preberie reprezentačné mužstvo na dlhší čas, tak sa očakáva, že prvý deň bude najslabšie a na konci bude najsilnejšie. Je evidentné, že sa tento predpoklad nenaplnil – skôr to malo opačný trend, čo nie je príliš dobrou vizitkou. S tým možno aj súvisela aj tvár mužstva, ktoré hralo menej moderný štýl. Ten náš bol skôr o individualitách. Bolo však zaujímavé a pekné sledovať to odhodlanie a srdce, s ktorým nastupovali do zápasov na MS či olympiáde. Niekedy to však nestačilo…

1286314_sport-hokej-slovensko-reprezentace-oslavy-vujtek

Keďže Vůjtek končí, tak je na mieste otázka koho by si chcel vidieť na jeho mieste ty?

Nepoviem konkrétne meno, máme nejakých adeptov. Ide o to, že do výkladnej skrine, ktorou má byť seniorská reprezentácia, potrebujeme doniesť novú mentalitu. Moderný hokej si vyžaduje iný pohľad,  trošku menej závislý od toho, akým spôsobom tu vyrastáme. Treba celkom isto priniesť oživenie v rámci realizačného tímu, severoamerický element by  bol určite prínosom.

Práve krajiny zo Severnej Ameriky na šampionáte vynikali – Kanada sa stala zaslúžene majstrom, USA si odnáša bronz. Rusi sa síce po tvrdom boji dostali do finále, kde však svoju prehru niesli len veľmi ťažko. Aký je tvoj pohľad na aféru ohľadom predčasného odchodu ruského tímu z ľadu po finálovom zápase?

Ja som bol pri tom, ale nevnímal som to až takto. Musím povedať, že nezvládlo sa to skôr organizačne. Keď sa však vžijem do pozície tých chalanov, tak keby sú jednoznačne dané pokyny –neverím tomu, že by sa im vzopreli. Z pohľadu víťazného mužstva bolo jasné, že majú zostať. Čo sa týka strieborného tímu, tak tu by som to až tak jasne nevidel. Je faktom, že to mužstvo Ruska tam pri hymne malo byť, no skôr by som riešil to, čo viedlo k tomu problému. Podľa mňa tam nešlo o úmysel znehodnotiť ceremoniál, pretože v prvej fáze išli naproti Kanaďanom a podali im ruky, uznali ich výhru. Ako hovorím – radšej by som hlbšie analyzoval to, kde sa stala chyba.

Teraz už prejdeme ku komplexnej situácii v slovenskom hokeji. Kluby sú zadlžené, hráči často krát nevidia výplaty dlhé mesiace, financovanie mládeže je z roka na rok ťažšie…

Nie je tajomstvom, že mnohé kluby na Slovensku sú zadlžené, majú nevyrovnané záväzky. Je to zlé a je zlé hlavne to, že sa to berie ako bežná vec, čo robí zlý imidž hokeju. Je najvyšší čas, aby sa nastavili také pravidlá hry, aby sa takýmto veciam predišlo. Vidím to aj za cenu zníženia nákladov na existenciu extraligových, pretože len kvôli tomu, že chceme byť na nejakej úrovni sa nemôžeme tváriť, že na nej aj môžeme byť. Musíme hrať s kartami, ktoré máme, no my si už dlhodobo nakladáme na tanier to, čo nedokážeme zjesť. To znamená, že je čas, aby prišiel systém, ktorý reálne tieto veci dokáže zhodnotiť a vyviesť určité dôsledky. Imidž a vnímanie hokeja je totiž od hokejistov, partnerov i verejnosti negatívne. A robiť biznis s produktom, ktorý je vnímaný negatívne, je veľmi ťažké. V tomto smere je formát, že extraliga si riadi extraligu, veľmi nevýhodný a neefektívny. My vidíme riešenie v tom, aby sa tento hokejový produkt ako celok spojil – t.j. aby bola extraliga, zväz, reprezentácia a mládež v jednom silnom produkte, v ktorom nebude konkurencia.

DSC_2088-e1432563344186

Je toto aj jeden z dôvodov tvojej kandidatúry na post prezidenta SZĽH?

Jedným z dôvodov kandidatúry môjho tímu je to, že my sme boli vlastne posledných 20 rokov súčasťou slovenského hokeja a vidíme, že smerovanie nášho hokeja nie je pozitívne. Z roka na rok strácame kontakt s konkurenciou a aj v rámci vnútorného fungovania sa čísla zhoršujú. Dostávame sa teda do veľmi vážneho stavu a my sme cítili povinnosť niečo s tým robiť. Sme tu na to, aby sme predostreli alternatívu a nie niekoho kritizovali, hanili alebo mu nadávali.  Cítime morálnu povinnosť podať pomocnú ruku, lebo aj my sme súčasťou hokeja a preto vznikla tá iniciatíva. Celé to je postavené na tom, že si svoje povinnosti plníme na 100 percent a venujeme príprave maximálne množstvo energie a času. Ak bude táto naša ponuka nejakým spôsobom využitá, tak sme pripravení na tom najbližšie 4 roky makať, no ak nebude využitá, tak my sme si splnili svoju povinnosť a budeme držať palce tej ponuke, ktorá bude alternatívna.

So svojím tímom ste si iste určite svoju stratégiu a plány do budúcnosti. Čo by ste teda chceli dosiahnuť?

Začal by som tým, že aj napriek tomu, že hokej je na Slovensku najpopulárnejším športom, tak je vnímaný negatívne, čo je absurdné. To je fakt, čiže dokedy my toto vnímanie nezmeníme, tak nemáme šancu nejakým spôsobom tým aktívnejšie hýbať vpred. Na toto však existujú nástroje, a to je v prvom rade vstup ľudí, ktorí majú dôveru verejnosti, do vedenia hokeja. V druhom rade je to spôsob práce, ktorý bude veľmi aktívny, transparentný, komunikatívny a otvorený – tým pádom bude vzorový pre členov (kluby). V tomto smere vidíme najdôležitejšie kroky, pretože chceme ísť vzorom. Chceme byť autoritou a tú mládež budeme vedieť strhnúť v tom programe a neponúkať len športovú výučbu, ale hlavne osobnostný ráz. Mladí hokejisti sa vzhľadom na popularitu hokeja dostávajú v rámci svojich rovesníkov do pozície lídrov a sú vzormi. My máme teda zodpovednosť za to, akým smerom sa bude uberať naša mládež. Máme tiež zodpovednosť za to, aby naši mladí predstavitelia hokeja vysielali pozitívne signály voči svojmu okoliu. Preto sa snažíme priniesť to spojenie vzdelania s hokejom, pretože vzdelanie a hokej musia patriť k sebe. Už len skvalitnenie komunikácie medzi mladými hráčmi, rodičmi, trénermi a ich pedagógmi dostane do popredia ten úmysel spájania hokeja so vzdelaním a teda vychovávania nielen športovcov, ale aj osobností.

11221278_630291960404367_6867638977347789882_n

Prejdime však k tvojej kariére, ako si spomínaš na tie úplne prvé hokejové začiatky?

Ja som ako malý chlapec mal sen dostať sa raz do NHL. Najskôr som však začal s hokejom preto, lebo futbalový krúžok v Trenčíne začínal až v neskoršom veku a môj otec ako futbalový tréner a vtedy aj hráč ma viedol k futbalu, ktorý ma aj veľmi bavil. Nebol však k dispozícii v tom veku a tak som začal s hokejom, do ktorého som sa úplne zamiloval behom 2-3 sezón a futbal už išiel bokom. Mal som veľké šťastie na trénerov už odmalička. Už v žiackych kategóriách to boli pokročilé tréningové procesy, ktoré sa používajú dodnes, čiže v tej dobe sa dali považovať za nadčasové. Títo tréneri nám dali strašne veľa a ako som spomínal pri našich plánoch, tak dbali na vzdelanie a tých, ktorým to išlo lepšie v škole ešte viac podporovali a viedli ich, aby z nich boli správni lídri. Keď sa to už začalo lámať v dorasteneckej fáze, tak tam je už vidieť, kto má troška väčší talent a kto nie.

To už si začínal teda reálne uvažovať nad tým, že sa ti ten sen splní…

Tam už boli nejaké tie plány a ja som si vždy predstavoval, že sa do tej NHL chcem dostať, no v tej dobe to nebolo až také samozrejmé, čo vlastne nie je nikdy. Ale na tú dobu to boli smelé plány, ktorým nikto neveril a v niektorých momentoch dokonca ani ja. Kariéra sa mi však dobre rozbehla už od dorastu, kedy sme vlastne bývali majstrami v každej sezóne. To isté sa dialo aj v staršom doraste, no a potom nasledovali draftové roky a veľa komunikácie so skautmi z NHL a tam sa to už pomaly začalo rozbiehať. Popritom som si robil gymnázium a v tom čase som sa začal hokeju venovať naplno aj vo voľnom čase a veľakrát keď som bol u nás v paneláku v posilňovni, tak som počul ako vonku moji kamaráti hrajú hokej, futbal či basketbal… Vtedy som si hovoril: „Do pekla, ako by som si s nimi išiel zahrať…“. Ale povedal som si, že to vydržím a radšej si tu odtrénujem ešte hodinku. Úplne si to pamätám, ako som si to vtedy hovoril a vlastne prešlo len pár rokov a vtedy sa ukázalo, že to všetko malo zmysel a že niekedy sa oplatí spraviť krok nabok a  obetovať také veci, ktoré sú v tom momente ľahšie a zábavnejšie.

Richard Lintner

Keď sa pozrieme spätne, tak v tvojom prípade to malo zmysel, keďže si sa dostal na dosah svojmu detskému snu, ktorý si nám spomenul – zahrať si v NHL…

Mne sa tá drina vyplatila, bol som draftovaný v 5. kole Phoenixom a hneď rok na to, po druhých MS do 20 rokov, ktoré som absolvoval ako kapitán mužstva, som podpísal nováčikovskú zmluvu s Phoenixom a tak sa začala moja púť v Amerike, ktorá trvala 5 rokov a počas nej som si preskákal všetko od nuly – od farmy, kde som strávil 2 sezóny. Tá prvá nebola jednoduchá, ale celkom vydarená, ale v tej druhej som už mal ambície, že tá NHL proste musí byť a človek cíti tie krivdy, že niektorých chlapcov zavolajú hore a teba nie a stále chceš preraziť, ale ja som mal veľké šťastie na trénerov a mužstvá. A myslím, že ako 21-ročnému sa mi podarilo dostať sa do NHL, kde som odohral približne 110 zápasov a splnil sa mi môj sen z detstva, za čo som rád.

Tvoja kariéra sa však neskôr už nespájala s NHL a vrátil si sa znova do Európy, kde si aj tak „neobsedel“ dlho v jednom tíme. Ako by si zhodnotil túto etapu svojej kariéry?

Pôsobenia v Európe mi dali veľa, lebo ja som bol taký, že som bol niekde rok-dva a cítil som, že potrebujem niečo iné, stretávať nových ľudí, učiť sa nové veci… a vďaka tomu som vlastne prešiel celú Európu. Bol som 2 roky vo Švajčiarsku, 3 sezóny v Minsku v KHL, 5 sezón vo Švédsku  v 5 rôznych kluboch, 2 sezóny vo Fínsku v 2 kluboch… Takže treba povedať, že kamkoľvek prídem v rámci toho TOP hokejového sveta, tak všade mám kamarátov, keďže sú to moji bývalí spoluhráči, tréneri, manažéri. Ja som sa snažil všade, kde som bol aj ten voľný čas stráviť na štadióne, pomáhať s tréningmi mladých chlapcov a dostať z každej tej hokejovej krajiny čo najviac. Musím povedať, že mám fantastické hokejové vzťahy po celom svete a už posledné 3 roky som všade dostával ponuky do funkcionárskych postov, pretože mám skúsenosti, ktoré som zažil na vlastnej koži v rôznych krajinách. Neviem, či to vôbec niekto môže povedať… v Európe asi nikto a je to fajn, som na to hrdý a je to niečo, čo by som chcel na Slovensku odovzdávať. V tomto smere som celkom na tú svoju kariéru hrdý, pretože v nej som dosiahol ešte viac ako som mal svoj sen – odohrať ten jeden zápas v NHL, čiže z tohto hľadiska asi nemám čo ľutovať.

Určite rád spomínaš najmä Majstrovstvá sveta v Göteborgu v roku 2002, kde sa zrodil historický úspech nášho hokeja.

Celá sezóna 2001/2002 bola veľmi zaujímavá – dostal som sa do Švédska, kde som mal kontroverzného trénera Jima Brithéna. Sezóna sa niesla v znamení up&down – najskôr som bol hviezdou ako mladý chalan, no na konci play-off sme sa pohádali s trénerom a po mesiaci som vlastne dokázal, že som mal pravdu, lebo sme boli majstri a ja som vyhral kanadské bodovanie medzi obrancami. Ja som bol vždy tvrdohlavý a keď sa aj teraz v posledných rokoch snažím radiť mladým hokejistom, tak často mi hovoria, že „ale ty si to tak nerobil!“ a ja im vtedy poviem, že veď práve preto sa skúste poučiť na tom, čo som ja nerobil. Ani ja by som nerobil všetko presne tak isto a už som sa na svojich chybách poučil, tak sa snažím ponúknuť nejaké riešenie tým chalanom, aby to už oni nemuseli absolvovať a  mali to ľahšie.

Na tomto šampionáte si zažiaril najmä rozhodujúcim nájazdom v semifinále proti Švédom. Ako si spomínaš na tieto momenty po 13 rokoch?

Jasné, tak ten nájazd je výnimočný, ale ja to beriem ako tú šancu, pretože koľko je takých nájazdov za kariéru? Možno niekto zažije, že tie nájazdy vôbec sú. Ešte menej hráčov zažije to, že dostanú šancu. No a ešte menej je takých, ktorí ju dostanú v momente, kedy môžu rozhodnúť. Na to treba mať šťastie, je to zhoda milión okolností a ja tak beriem, že si to vážim, že som takú šancu dostal a mal som to šťastie, že som ten nájazd aj premenil.

Aj si pociťoval nejakú nervozitu, keď si išiel na svoj nájazd za stavu 1-0, keďže si si bol vedomý toho, že ak dáš gól, tak rozhodneš, no na druhej strane, ak nedáš gól, tak sa nič nedeje?

Ja som bol vtedy presvedčený a bol som aj tak psychologicky nastavený, že proste ten gól dám a nedával som tomu vnútorne ani najmenšiu šancu, že nie. Aj keď sa ma pýtali, či idem, tak som odpovedal: „Jasné, idem a ja dám gól a vybavené – rátajte s tým, že jeden gól už máme!“. (smiech) Ja som bol vtedy ako mladý chalan taký tvrdohlavý.

Keď sme teraz pri tých krásnych momentoch z roku 2002, tak nadviažeme na to podobnou témou. Keby máš vybrať tvoje najkrajšie momenty kariéry a na druhej strane zase najväčšie sklamania, tak ktoré by to boli?

Tak jasné, že aj tých sklamaní bolo dosť – hlavne zranenia, zranenia sú nepríjemné a mne sa vlastne dva razy stalo, že pred veľkou akciou sa mi niečo stalo. Raz to bolo pred olympiádou vo Vancouveri, keď som si zlomil ruku a druhý krát pred domácimi majstrovstvami sveta v roku 2011 som si utrhol obličku. No ja hovorím, že všetko zlé je na niečo dobré, takže neviem, či to boli nejaké znamenia, že nech tam nejdem, ale to bolo také dosť nepríjemné. A to nielen, že je človek zranený, ale že aj vynechá príležitosť na taký zážitok, akými Vancouver a MS 2011 určite boli.

K tomu krajšiemu ešte určite zaradíme aj bronzové Helsinki 2003. Ako si spomínaš na tieto majstrovstvá sveta a nebohého Paľa Demitru, ktorý tam v zápase proti Čechom dal ten legendárny klinec do rakvy súpera?

My sme s Paľom hrali spolu na olympiáde v Salt Lake City v roku 2002. Potom na tomto šampionáte a ešte aj v rokoch 2004 a 2005. V týchto rokoch, keď sme chodili na majstrovstvá sveta aj s ním, tak boli tie ambície vysoké – TOP osmička bola automatická a môže sa podariť niečo skvelé. Tento šampionát však bol zaujímavý nielen tým, že Paľo tam výborne zahral, ale bol to aj posledný turnaj Roba Švehlu, ktorý sa tam lúčil. Nedá sa povedať, že sme to hrali len kvôli nemu, no malo to určite príchuť toho, pretože Robo mal veľkú kariéru a pre mňa špeciálne, lebo bol mojím vzorom. Prvé dva zápasy sme dokonca myslím odohrali spolu aj v obrannej dvojici, čiže bol to pre mňa zážitok. Tieto majstrovstvá však boli výnimočné nielen tou medailou, ale aj tým ako sa to celé odohralo – prvý krát sme vo významnejšom zápase porazili Čechov v boji o bronz. Takže bolo to také zaujímavé…

Pri zraneniach si spomenul staré známe „všetko zlé je na niečo dobré“. Ty si vtedy dostal šancu v STV na poste spolukomentátora, ktorej si sa chopil pevne a verejnosť ťa už považuje za takého zabávača. Ako vnímaš túto úlohu, že počas sezóny si bol ešte na ľade a tesne po nej si už bol obľúbeným hokejovým expertom?

Ono to nebola náhoda – my sme nad tým uvažovali už dlhodobejšie. Ešte počas Svetového pohára 2004 sme sa o tom rozprávali s Mirom Šatanom, že takáto pozícia by bola zaujímavá, keďže u nás také niečo ešte nebolo. Takže sme o tom tak nahlas uvažovali a práve v tom období Andrej Miklánek, ktorý je inak členom môjho tímu, pracoval v STV a volal mi, že chce to priniesť na MS 2006 v Rige a išiel by som tam ako spolukomentátor. Rozmýšľal som nad tým asi týždeň a zavolal som mu s tým, že do toho pôjdem a môže to byť oživením, pretože v tej dobe boli komentáre vnímané negatívne. Bolo to hlavne kvôli tomu, že tie komentáre boli negatívne, keď sa nedarilo. My sme to vnímali tak, že ten komentár má byť niečo, čo tomu divákovi spríjemňuje sledovanie. Tak som na túto ponuku povedal, že ideme do toho a mám rád výzvy. Prvý krát v spomínanej Rige sme tam boli ja, Rado Hecl a Edo Hartmann. Boli to ťažké podmienky, dokonca sme prebiehali z jednej haly do druhej. Stalo sa, že som napríklad stihol urobiť dve tretiny jedného zápasu a potrebovali sme urobiť predzápasové štúdio druhého zápasu  – tak som utekal tam. Ale diváci to samozrejme nevideli, ale videli len ten výsledok. Takže to bolo zaujímavé, zapáčilo sa nám to a boli už vtedy na to dobré ohlasy. Ľudia postrehli tú zmenu, že sa im to snaží priblížiť niekto, kto to zažil a vie o tom viac. Lebo keď rozumieš športu viac, tak ťa aj viac baví. Napríklad taký baseball či americký futbal – keby nerozumieš pravidlám, tak môžeš na to pozerať od rána do večera a nič, ale čím tým pravidlám rozumieš, tak tým to je zábavnejšie. Takže bavilo nás to a ja som to bral ako takú výzvu, že ďalší rok to musí byť lepšie a musím povedať, že mám ten pocit, že sa nám to darilo zlepšovať a aj sledovanosť stúpala. Takže predpokladám, že spokojnosť diváka narástla tiež.

HOKEJ: Odovzdanie flotily vozidiel Škoda

Keď si spomínal negatívne komentáre, tak aký máš názor na typických slovenských 2-týždňových fanúšikov, ktorí všetko znegujú?

Ono, kto sleduje moje vyjadrenia, tak vie, že to, čo poviem nie je žiadna novinka. Ja hovorím, že mám radšej, keď je na niečo, čo sa nepáči negatívna emócia, ako keď nie je žiadna. Ja potrebujem, aby to bolo v hokeji, tak, že ak niekto niekoho miluje, tak na opačnej strane nech ho zrovna tak aj nenávidí. Lebo najhoršie je, keď sa ti niečo nepodarí a nie je na to žiadna odozva – to znamená, že máš problém, takže produkt, ktorý ponúkaš, je nezaujímavý. Takže v tomto smere ja už nemám s tým taký problém. Aj keď sa to týka mňa, tak nech sa páči, ale hlavné je, že to v tebe vytvára emóciu a že ti na tom tým pádom záleží. Samozrejme, že sa počúva lepšie to, ako to tým divákom rozprávame my. Lebo v hokeji, keď sa niekomu niečo nepodarí, tak to znamená, že sa niekomu muselo niečo podariť. Ja neklamem, ja opíšem tú situáciu, ale opíšem ju z toho pozitívneho pohľadu, pretože predpokladám, že  tomu divákovi je príjemnejšie sa niečím nadchnúť, ako byť nahnevaný.

Ešte predtým, ako sa dostaneme k lifestyleovým témam… V skratke, prezývka Citrón – ako to vlastne vzniklo?

To je po otcovi, za tým nie je žiadna veľká story. Tatko bol futbalista, tak mu nejak hovorili, no a hovorili mu Citrón a ja som ako jeho syn bol malý Citrón. Moje deti sú Citrónky, takže je to jasné. (smiech)

Ako tráviš svoj voľný čas? Čo robíš, keď na chvíľku odbočíš od svojich povinností?

Mám tri dcéry, čiže keď mám čas, tak som rád s nimi. Priznám sa, že toho voľného času v poslednej dobe však nebolo tak veľa. Ak však aj popri rodine vyjde čas, tak golfujeme s chalanmi. To je taká naša zábava, vieme sa tam vyblázniť a chodievame aj na také 2-3-dňové výlety a hráme golf o šnicle a o obedy a keď niekto prehrá 1 euro, tak to je koniec. My sme súťaživí a tam si tú súťaživosť vybíjame. (smiech)

11392948_900871396639463_6668925955924756827_n

Niektorí hokejisti sú takí, že majú vyhradené playlisty a počúvajú dokola to isté. Patríš medzi nich?

Ja som tiež taký –  ja som konzerva. Mám rád hlavne staršie pesničky a hlavne česko-slovenské. Tým, že ja som bol v zahraničí, tak mi to bolo vzácne a blízke. Česko-slovenské pesničky sú podľa mňa fantastické. Teraz som dostal od kamarátov nové CDčká – výborné je to od Tomáša Bezdedu, ďalej od Simy Martausovej a mám teda veľa nových vecí od českých a slovenských interpretov.

Čo sa týka modernejších žánrov, tak napríklad do rapu moc nejdeš?

Do rapu moc nejdem, ale musím povedať, že najmä chalanom z Trenčína, čo ma poznajú, som často púšťal Žijeme len raz. Ega sme mali na jednej akcii, čo sme robili v Trenčíne pre deti. Na jeden zápas sme naplnili štadión deťmi, aby sme im urobili hokejový zážitok a jeho som pozval, aby cez prestávku zarapoval deckám a bol z toho fantastický úspech. On mi teda pri tej jednej akcii vypomáhal.

Vďaka svojej hráčskej a teraz i komentátorskej kariére si toho veľa precestoval. Ktoré miesta ti utkveli v pamäti a považuješ ich za najkrajšie?

Tak ja vždy hovorím, že mne sa všade páčilo. Všade, kde som bol tak dlhodobejšie, by som si vedel predstaviť prežiť väčšiu časť roka. Čo sa týka miest, tak sa mi páči Chicago, Štokholm a aj Minsk a Praha sú krásne mestá. Samozrejme, to je len v rámci toho, keď odhliadnem od Slovenska. Slovensko je jednotka.

Máš teda na Slovensku aj nejaké obľúbené miesta, kam rád chodíš?

Rád chodím do Vysokých i Nízkych Tatier. Dokonca som minulý týždeň objavil, že aj Slovenský raj má perfektné možnosti na turistiku. My sme celkovo na Slovensku veľmi radi. Keby bolo na mne, tak pokiaľ ide o letné dovolenky, tak ja by som bol len na Slovensku, keďže počas roka veľa cestujem. Aj keď bývam v dedinke pri Trenčíne, tak musím povedať, že mám rád aj Bratislavu či Košice. Na Slovensku sa mi veľmi páči.

vysoke-tatry-autumn-2011-11

Existuje teda ešte nejaké miesto, kam si sa ešte nepozrel a chcel by si ho navštíviť?

Nie, nemám už také, ale viem, že manželka má. Ju to ťahá do exotických krajín smerom na východ, ale tým, že ja som toho veľa precestoval, tak mne je najlepšie doma.

Sleduješ aj filmy a seriály? Máš nejaké obľúbené?

Obľúbený mám seriál Entourage, no a v lete vlastne vyjde do kín film z tohto seriálu. Mám rád klasické domáce filmy, napríklad Vesničko má středisková.

Keď sa pozrieme tak všeobecnejšie, tak čo považuješ za svoj najväčší životný úspech?

Ja mám svoj život postavený na rodine – to je zmysel života. Aj keď je veľa práce a som rozlietaný, tak je super vrátiť sa domov. Máme silné rodinné väzby – aj moji aj manželkini rodičia sú z Trenčína, čiže sa často stretávame a teda aj deti majú kontakt so širšou rodinou. Takže jednoznačne rodina!

Richardovi Lintnerovi ešte raz ďakujeme za jeho čas a veríme, že sa mu podarí ambiciózne plány zrealizovať a tím okolo neho dostane možnosť posunúť slovenský hokej na vyššiu úroveň!

Na záver ešte krátky odkaz pre čitateľov highlife.sk a fanúšikov slovenského hokeja!

Chceš sledovať tieto aktivity detailnejšie? Dávame ti do pozornosti Rišov oficiálny profil na Facebooku.

Zdroj fotografií: Facebook, archív Richarda Lintnera

Zdieľaj na:


Endorfina ponuka

Ako správne vybrať sťahovaciu bielizeň?

obr final

Pokiaľ chcete schudnúť, musíte zdravo jesť a ideálne trošku cvičiť. O tom niet pochýb. Sťahovacia bielizeň vám však hlavne na začiatku chudnúceho procesu vytvaruje problematické partie a zvýši ..

Viac

Náhodný článok

Opustené budovy ti zaručene spôsobia zimomriavky!

10500492_1513295968903498_5598509221818880957_n

Sociálna sieť Facebook je, ako sme si už zvykli, neskutočne presýtená obrovským počtom rôznych stránok. Nie je žiadnym prekvapením, keď sa ti podarí nájsť aj viac fanpages s rovnakým, resp. podobným názvom. Každý by chcel mať tú svoju. Ľudia často opakujú ..

Viac